sobota 5. februára 2022

Udalosti posledných mesiacov

Dlho sme sa nevideli, kamaráti! 
Ako sa máte? 

Možno vás zaujíma (alebo aj nie), kde som bola posledného pol roka, keďže tu nepribudol žiaden článok ani recenzia. No......napokon som to nevzdala a nastúpila na magisterský stupeň štúdia (z ktorého som hneď chcela odísť, ale to nechajme tak). Ale niekedy v tom období som aj stratila motiváciu písať. Keďže sme stále fungovali dištančne a celý deň som musela sedieť pred počítačom buď na hodinách, alebo pri zadaniach, nemala som už energiu stráviť pred monitorom ďalších pár hodín, aby som dala dokopy nejaký zmysluplný článok. Druhou vecou je, že som nebola spokojná, kam tento blog smeroval. Nemala som už toľko času čítať, a keď som aj čítala, tak to bola kniha od vydavateľstva, ktorú som musela zrecenzovať. Všimli ste si to slovko "musela"? Mala som pocit, že sa knihy pre mňa postupne začali stávať povinnosťou, že už som nečítala to, čo som naozaj chcela, keďže som v tých posledných mesiacoch nevedela z vydavateľstva nič poriadne vybrať. Neboli to knihy, na ktoré som sa neskutočne tešila, ako to bolo pred rokmi. Boli to knihy, ktoré mi pripadali ako ďalšia povinnosť a reálne ma už nezaujímali. Takže cez leto som nebrala nič kvôli odcestovaniu a od septembra som už reálne takmer nič nechcela. Možno som ako čitateľ dospela? Necítila som sa dobre, keď sa pre mňa ešte aj čítanie postupne stalo povinnosťou a nemala som čas čítať knihy, ktoré som reálne čítať chcela. Takže som stratila motiváciu a začala premýšľať, čo spravím s týmto polomŕtvym blogom, keďže väčšina knižnej populácie aj tak prešla viac na Instagram. Chvíľku som sa pohrávala s myšlienkou to skončiť, proste ho vymazať a čítať knihy len pre radosť. Nechcela som, aby bol aj blog mojou povinnosťou. Bolo mi však ľúto len tak zahodiť všetky tie roky práce a času. Avšak, stále mi to pripadalo, že sa do písania tlačím a nedokázala som nič zverejniť. Nechala som ho teda prázdny s tým, že sa k nemu časom možno vrátim. 

Potom sa ešte stala jedna vec, nad ktorou som sama mesiace premýšľala, aby som sa oslobodila od "povinností", ktorými boli recenzie na knihy, o ktoré som postupne strácala záujem. Zvažovala som ukončenie spoluprác a vrátiť sa k písaniu o mojich milovaných knihách. Napokon to osud zariadil za mňa a keď vydavateľstvá robili čistky blogerov, ocitla som sa na zozname vyradených. Bolo mi to ľúto? Na jednej strane áno, pretože som u nich bola roky, dozvedela sa niečo o ich fungovaní a spoznala neuveriteľne milých a zlatých a ochotných ľudí, ktorí tam pracovali a neustále s nami blogermi komunikovali. Na druhej strane sa mi brutálne, ale naozaj brutálne uľavilo. Pocítila som slobodu, pretože som sa konečne mohla dopracovať ku knihám, ktoré na mňa na poličke čakajú roky, keďže som prioritne čítala len knihy z vydavateľstiev, aby som čo najskôr napísala recenzie a nečakali dlho. Slovartu a Albatrosmedia a celému CooBoo tímu som neuveriteľne vďačná. Práve vďaka nim som sa dostala ku knihám, po ktorých by som normálne zrejme nesiahla, veľmi veľa vecí som sa vďaka tejto skúsenosti naučila a práve vďaka nim som stretla veľké množstvo zlatých a zaujímavých ľudí. Za tie roky im naozaj patrí veľké ďakujem a som rada, že som aspoň takto mohla byť ich súčasťou. Avšak, všetko raz končí a popri všetkých povinnostiach mimo kníh som už jednoducho nestíhala byť aktívna aj v tomto smere a nechcela som zaberať miesto niekomu inému, kto by im mohol ponúknuť omnoho viac ako práve teraz ja. Pre obe strany táto spolupráca v tých posledných mesiacoch začalo spôsobovať viac škody ako úžitku. 
Po tejto prestávke som však zistila, že mi blogovanie chýba. Chýba mi, že vám nemôžem povedať o knihách, ktoré ma zasiahli a dostali a stoja za vašu pozornosť. Chýba mi to nadšenie, s ktorým som tu vždy rozprávala o tom, prečo sa tá a tá kniha oplatí. A hlavne by som sa s vami rada podelila o to, ako som postupne začala siahať po pre mňa úplne nových a nezvyčajných žánroch, ktoré som predtým nečítala, ale veľmi ma prekvapili. Už mesiace čítam knihy, ktoré naozaj čítať chcem, knihy, ktoré ku mne nejakým spôsobom prehovorili a neobmedzuje ma čas, pretože nie som nikomu zaviazaná písaním recenzie. A veľa rereadujem. Je to oslobodzujúce. A chcem vám o všetkých mojich objavoch porozprávať. Takže blog oživím. Ešte neviem presne akým spôsobom ho budem písať ani ako často, ale určite budem, pretože mi to tu chýba.

2 komentáre:

  1. Úplne ti rozumiem. Mala som rovnaký problém, kedy mi na poličke stála celá kopa recenzákov a moja chuť čítať ich bola stále menšia a menšia. Aj tak som si však každý mesiac naberala nové a samozrejme ani písať sa mi o nich už tak veľmi nechcelo. Bol to taký začarovaný kruh, ktorý sa točil okolo slova musieť (presne ako u teba). Keď som si však dala pauzu a začala čítať knihy, ktoré som naozaj chcela, tak ma to vo svojej podstate vrátilo do starých čias a zase som si čítanie viac zamilovala. Určite mi to pomohlo a verím, že aj tebe :). Teraz viem recenzáky znovu viacej oceniť a hlavne sa z nich tešiť.
    Hádam tu časom pribudne viac článkov, keď si dostatočne oddýchneš a určite ti držím palce. Maj sa krásne :)!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Som rada, že nie som jediná, kto nadobudol takýto pocit. Avšak, odkedy čítam svoje vlastné knihy, tak nachádzam tú útechu a všetku stratenú lásku k slovám a práve tieto veci mi tá "povinnosť" vzala. Netuším, či sa vôbec ešte niekedy budem schopná vrátiť k recenzákom, najmä z hľadiska času, ale som rada, že som sa vrátila k milovaným knihám :)
      Ďakujem krásne, aj ty sa maj krásne! :)

      Odstrániť