sobota 26. decembra 2020

Stratená v živote

Dnes sa pre zmenu nebudeme rozprávať o knihách, pretože neviem, čo by som vám o nich povedala. V mojom živote totiž nastalo obdobie, kedy sa strácam. Strácam sa v sebe, strácam správne slová a mám pocit, že všetky sú nesprávne, strácam motiváciu a najmä radosť z čítania, pretože posledné tri roky čítam vo veľkom množstve knihy, ktoré ma nenapĺňajú a čítam ich z donútenia školských osnov. Nestratila som svoju lásku k príbehom, avšak nie sú to tie správne príbehy. Nie sú to mnou vybrané príbehy, ktoré vo mne niečo zanechajú. To však prehrmí. Najhoršie sú pocity, ktoré zažívam posledných pár mesiacov. Nie je to kvôli situácii s pandémiou a netrpím žiadnou depresiou. V mojom živote som sa ocitla v bode, kedy stojím pred náročným rozhodnutím, ktoré ovplyvní moju budúcnosť. Pre niektorých z vás to bude znieť veľmi nepodstatne, ale pre mňa je to veľmi dôležité rozhodnutie. Ani neviem ako, ale ocitla som sa v treťom ročníku na vysokej škole, čo znamená, že sa musím rozhodnúť, či ísť ďalej. Posledné tri roky boli náročné, ale aj plné krásnych chvíľ a nových priateľov. Avšak, keď sa na ne spätne pozerám, prevláda v nich množstvo trápenia a mám pocit, že mi nedali vôbec nič. Sama seba sa už pár mesiacov pýtam, či mi stálo za to stratiť tie tri roky. A či mi stojí za to stratiť alebo niečo získať ďalšími dvoma. Hovorím si, že sú to "len" dva roky a potom budem možno robiť, čo ma baví. A možno nie, pretože akonáhle sa hobby stane prácou, tak to prestane byť hobby. Bavilo ma štúdium? V niektorých momentoch veľmi, ale vo viacerých častiach vôbec. Nemôžem povedať, že som bola šťastná a spokojná. A vôbec som nebola spokojná so svojím rozhodnutím. Ale bavilo ma učiť sa to, čo som sa tam reálne učiť prišla. 

Moje srdce piští za dobrodružstvom, za objavovaním, za cestovaním. Jedna moja časť je rozhodnutá nepokračovať a vydať sa na tieto neznáme chodníčky plné zážitkov a skúseností či už dobrých alebo zlých. Druhá moja časť sa s ňou háda, že v týchto časoch pandémie to cestovanie nebude plné možností ako predtým, pretože lety sa rušia a niektoré krajiny sa zatvárajú. Oplatí sa mi vôbec o tomto uvažovať, keď to o pár mesiacov môže byť úplne inak? Mala by som radšej počkať tie dva roky a dokončiť školu? Mám nasledovať svoje srdce? 
Odpoveď na všetky otázky je neviem. Stratila som sa v myšlienkach a otázkach, pochybnostiach a rozhodnutiach. Ktoré je správne? V hlave mám už pár mesiacov jeden veľký chaos a neviem, ako sa s ním popasovať. Budem tie ďalšie dva roky v budúcnosti ľutovať? Budem ľutovať, že som nespravila to, čo chcelo moje srdce? Alebo budem ľutovať, že som sa vykašlala na štúdium? So všetkými týmito otázkami som sa minulý mesiac zbalila a šla na víkend do lesa. Užiť si ticho a pokoj. Porozmýšľať nad životom, ale zároveň nerozmýšľať nad ničím a zbaviť sa starostí. Znovu to boli krásne, bezstarostné chvíle, ktoré trvali až príliš krátko. Sledovala som západy slnka a počúvala zvuky, ktoré príroda ponúkala. Vrátila som sa síce s menším bordelom v hlave, ale odpovede na moje otázky som, žiaľ, nenašla ani tam. Stále stojím uprostred nerozhodnosti a neviem, čo ďalej. Moje túlavé topánky chcú ísť do sveta. Moja racionálna časť chce pokračovať v škole, lebo tá hlavná časť, ktorej sa chcem venovať ma neuveriteľne baví. Viem, že to rozhodnutie mám v sebe ukryté, ale neviem sa k nemu dopátrať. 

Ani neviem, čo som vám týmto článkom chcela povedať. Možno ani nič, len som sa potrebovala vyrozprávať zo svojich chaotických pocitov a bojov v myšlienkach. Dúfam len, že ste mali krásne Vianoce s rodinou, priateľmi a všetkými vašimi milovanými osobami, dúfam, že boli plné radosti a lásky a spoločných chvíľ a želám vám, aby ste s radosťou vykročili aj no Nového roka. 

6 komentárov:

  1. Ja ti veľmi dobre rozumiem. Teda, pre mňa síce rozhodnutie, či pokračovať v štúdiu, bolo nakoniec veľmi jednoduché, ale v poslednom čase premýšľam skôr o tom, že som si z hobby urobila prácu a má to veľmi nežiaduci účinok - že sa na knihy občas nedokážem ani len pozrieť, čo ma štve. Navyše sa mi v práci až tak nedarí a pripadám si totálne neschopná. Skrátka... mám chuť na všetko sa vykašlať a ísť pracovať do Kauflandu. Čo je smutné, lebo ak som pre toto študovala päť rokov a získala ten zbytočný titul, to som radšej mohla ísť len pracovať a mať od všetkého a všetkých pokoj. Popravde vlastne ani netuším, čo mi nakoniec pomohlo rozhodnúť sa, že by nebolo správne hneď sa vzdávať. Asi to štúdium - pretože viem, kde študuješ, ja som tam chodila tiež a mala s tým rovnaké problémy a hlavne musela študovať tie isté zbytočnosti a ostávala tam len kvôli tým ľuďom. Ale prežila som to, prešla som tých päť rokov pomerne úspešne a uvedomila som si, že to dlžím sama sebe. Aby som sa aspoň pokúsila venovať sa tomu, čomu sa chcem venovať. No a medzitým často cestujem a chodím na túry, síce po Slovensku, ale to mi nateraz stačí, veď Slovensko je veľké.
    Vlastne tiež neviem, čo chcem týmto komentárom povedať. Asi len toľko, že až príliš dobre poznám ten pocit, o ktorom píšeš, a je to hrozné a nedá sa s tým nič robiť. Asi len vydržať. Tak držím palce, aby sa ti podarilo upratať si v hlave.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Obávam sa práve toho, že tiež sa nebudem môcť na knihy ani pozrieť, ale na druhej strane si poviem, že budem robiť, čo ma "baví". Otázkou je, že ako dlho to ma to naozaj bude baviť? Úplne chápem, že to chceš zabaliť a ísť pracovať hoci aj do Kauflandu, pretože tiež mám pohnútky si vyskúšať reálny život, možno si dať na rok pauzu, skúsiť sa niekde uchytiť, niečo si zarobiť. Ale bojím sa, že už by som si po tom roku nenašla cestu k učeniu a nevrátila sa.
      Mňa ani moc neštve to štúdium samo o sebe, je mi skôr ľúto už týchto troch rokov, ktoré som tam bola a nemám pocit, že by som sa niečo drastické naučila. Všetko, čo som si odniesla by som sa dokázala naučiť za mesiac z odborných kníh. Nie stratiť tri roky na ničom. Aj preto sa bojím, že tie ďalšie dva roky budú úplne rovnaké a napokon budem ľutovať, že som pokračovala.

      Mňa to práva ťahá do sveta, zo Slovenska som veľa pochodila ešte počas základnej a strednej školy. Samozrejme, stále je čo vidieť, stále bude čo vidieť, pretože naša príroda je nádherná a vždy je radosť sa tam vrátiť, ale srdce ma ťahá ďalej.

      Ďakujem, aj ja dúfam, že sa mi podarí niečo vymyslieť. :)

      Odstrániť
  2. Ja sa snažím spomenúť si na svoje vysokoškolské štúdium, a tiež zvyknem hovoriť, že vysoká škola mi dala jedine piatak v zahraničí a že som sa naučil tolerovať cigaretový dym, co oceňuje môj partner 😂 Ale VŠ na Slovensku sú nastavené tak, že ti dávajú obrovský teoretický základ. Na prax príde rad až neskôr.
    Mne vyvstáva otázka, ako si využívala zvyšok roka, keď si za mesiac nabiflila teóriu na každý semester. História bola za mojich čias jeden z dvoch najťažších odborov na FiF UK a každú voľnú chvíľu som buď brigádoval -- kde som nasával informácie o knižnom svete, čo mi pomohlo zamestnať sa po štátniciach --, alebo som sa učil angličtinu, aby som z nej nebol vytretý.
    A jedna malá rada — keď chcete robiť z knihami, tak to je vlastne doživotné učenie sa, objavovanie, lúskanie orieškov 😉 Keď som nastúpil do redakcie, najskúsenejšia redaktorka ma privítala slovami, že redaktorom sa budem môcť nazvať o 10 rokov denno-dennej roboty, lebo za ten čas okúsim, čo to vlastne znamená byť redaktorom, ale ani pri odchode do dôchodku nebudem vedieť všetko. Taká je to robota.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Teória nie je zlá, baví ma, ale len pri tom, čo ma fakt zaujíma, čiže prekladové a tlmočnícke predmety. Preto sa mi sčasti chce pokračovať, lebo druhý stupeň ponúka oveľa viac tých praktickejších predmetov zameraných práve na preklad a tlmočenie.

      To nabiflenie sa teórie za mesiac bol čisto teoretický príklad. Osobne nie som zástancom toho "biflenia sa", ktoré zabudneš hneď po skúške a v praxi si potom nebudeš vedieť obhájiť svoje rozhodnutia. Takže nejak postupne som sa učila, robila zadania, brigádovala, začala som sa v rámci voľného času učiť nórčinu a snažila sa mať pritom aj voľný čas na moje koníčky či rodinu a kamošov.

      Presne to lúskanie orieškov a objavovanie ma baví. Hľadať rôzne možnosti a rôzne riešenia je práve tá zaujímavá časť môjho štúdia. Len keby jej bolo viac. :D

      Odstrániť
  3. Naty, mi to dobojujeme, zvládneme to, len ešte neviem ako... Prestúpiť? Neprestúpiť? Ukončiť štúdium, dokončiť aspoň toho bakalára? Pamätám si ako som školu v prvom ročníku obhajovala, v druhom ročníku už sa nedalo čo obhajovať... Skrátka, je to menšie fiasko, bordel, otázne je, že či si to necháme znechutiť (ešte viac než sme znechutené.) Tá teória je, žiaľ, asi dôležitejšia ako praktické zručnosti (ha ha vtip!) :D Nie, teraz vážne, úplne chápem ako sa cítiš, najhoršie je, že človek nevie čo ho presne čaká... Budú to ďalšie dva stratené roky alebo mi to do života aj niečo dá? A ak sa človek spýta starších kolegov/spolužiakov, všetci vravia niečo iné. Snáď odpoveď na tvoje otázky nájdeš, verím, že to bude správne rozhodnutie, nech si vyberieš ktorúkoľvek možnosť :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak bakalára už určite dokončíme (hádam :D), ale neviem, čo ďalej. Hlavne neviem, či som fakt na správnej škole a nemala som radšej voliť Bratislavu aj napriek tomu, že mi je to mesto nesympatické.
      Presne tak, každý ti tam povie niečo úplne iné, takže reálne stále nevieš, čo ťa naozaj čaká. Ale dúfam, že nám to nejako prehrmí a snáď sa obe nejako rozhodneme :D

      Odstrániť