utorok 13. augusta 2019

Roadtrip po Slovinsku

Plánovanie výletu na toto leto bolo pre našu partiu dosť náročné. Chceli sme sa totiž pozrieť na hrozne veľa miest - Rím, roadtrip po Taliansku, Miláno a okolie, Štokholm, Anglicko, Balaton, Sbrsko - bola to dlhá debata a dosť dlho trvalo, kým sme sa zhodli. Nakoniec padol výber na Slovinsko, ale vo forme roadtripu, aby sme mohli viac vidieť. A tak sme sa v štvrtok ráno vo veľmi nekresťanskú hodinu (3:00) nabalili do áut a hor sa za dobrodružstvom. Cesta trvala nejakých 8 hodín bez prestávok (my sme však prestávky mali), takže okolo obeda sme dorazili k našej prvej atrakcii, ktorou bolo vojenské múzeum vo Wurzen Pass na rakúsko-slovinských hraniciach. História nepatrí práve medzi moje koníčky, ale toto bolo veľmi zaujímavé a hrozne zábavné.  Ujo nám najprv porozprával nejaké informácie o vojne a aké to bolo na tomto mieste, behali sme po zákopoch (takmer celý areál sa dal pochodiť pod zemou), čo bola ohromná sranda, lebo to bolo také podzemné bludisko, že ste ani nevedeli, kam vás to napokon dovedie a či zvládnete nájsť cestu späť. Videli sme "veľmi" pohodlné postele, na ktorých vojaci spávali, videli sme tanky, dokonca bola možnosť sa aj povoziť v tanku, ale to za príplatok, a odviezli by vás tiež po celom areáli. Po prehliadke ste si mohli kúpiť guláš alebo inú polievku (neviem aká to bola), ak ste boli hladní a oddýchnuť a posedieť si tam. Nebolo to nejaké veľké, takže sme sa tam zdržali možno tak hodinu a pokračovali ďalej. Kúsoček od toho bola taká "vyhliadka" Kranjska Gora, kde bol výhľad na Alpy a všetky kopce okolo. Na tabuli tam boli všetky rozpísané aj s ich nadmorskou výškou a hneď pod vyhliadkou bola dedinka, ktorú tieto hory priamo držali v objatí. Vtedy som si pomyslela, že áno, tu by som určite neodmietla bývanie. Akonáhle sme prešli hranice, okamžite sme vedeli, že už nie sme doma. Ľudia, tie hory čo tam všetko obklopovali a tá príroda a lúky, malé farmy to bolo niečo úžasné a fantastické. Ten výhľad stál za to už keď sme cestovali autom po diaľnici medzi v Rakúsku, ale Slovinsko bolo ešte o to krajšie.

Našou následujúcou zastávkou bola roklina Vintgar Gorge, kde sme nad riekou behali po mostíkoch popri skalách. A to ešte len bola nádhera. Bola to taká ľahká, ale dlhšia prechádzka a totálne to za to stálo. Tá voda bola tak krásna, čistá a na niektorých miestach neskutočne tyrkysová. Navyše celá tá roklina vo vás vyvolávala pocit, že ste niekde v období Jurského parku a čoskoro odniekiaľ vybehne dinosaurus. Tie skaly boli neuveriteľne vysoké, stromy na nich rástli presne ako v filmoch, keď sa ľudia ocitnú v takých roklinách a pre mňa to malo brutálnu atmosféru práve toho Jurského parku a podobných filmov. Na začiatku aj na konci ste si mohli v stánkoch kúpiť jedlo a občerstviť sa. A vlastne tie mostíky nás napokon doviedli k veľkému vodopádu, ktorý sme si horko-ťažko odfotili, pretože nejaký chlapec, ktorý si myslel, že je neviem aký model a určite insta influencer, tam musel mať miliardu fotiek jeho nahého tela. Beriem, že chce fotku na pamiatku, ale čo je veľa, to je veľa. Samozrejme, naspäť sme sa vracali tou istou cestou ako sme prišli a kým sme prišli k autu, tak mohlo byť tak 18:00 večer, čiže sme sa išli ubytovať. Bývali sme v obci Jesenice v rodinnom dome a túto obec taktiež obklopovali hory, takže sme mali parádny výhľad. Napokon sme sa večer šli najesť do podniku, ktorý nám odporučila pani, u ktorej sme bývali. Skúsili sme čevapi, čo je jedlo, ktoré je v tej oblasti (Čierna hora, Slovinsko atď) zrejme niečo ako národné jedlo, pretože ho mali všade. Bolo to vlastne mäso ako z nášho čevapčiči, len bolo zabalené do takej žemle. Nebolo to zlé, ale prijala by som k tomu nejaký kečup alebo horčicu.

Na druhý deň sme po zdravom spánku vyrazili ďalej. Našou prvou zástavkou bolo Jazero Bled, ktoré podľa Instagramu vyzeralo krásne. Neverila som, že tá voda bude naozaj taká tyrkysová, lebo Instagram je plný príliš upravených fotiek, ale ona fakt bola. A bol to neuveriteľný a neskutočný a krásny pohľad. Ešte teraz keď si na to spomeniem, tak som v úžase. Rozhodli sme sa teda pre turistiku, aj keď bolo hnusné teplo a radšej by sme sa hneď šli kúpať. Cestou sme sa zastavili na lukostreľbe a dali si také malé súťaže medzi sebou. Na turistiku sme si vybrali Malú Osojnicu, odkiaľ bol výhľad na celé jazero (fotka je odtiaľ) a trvalo nám to tak 40 minút, možno menej. Pre mňa bolo úžasné vidieť ako krásne tam je, ako to jazero obklopujú hory z každej strany a aká neskutočné príroda je všade naokolo. Toto je jedna z tých vecí, ktorú naozaj chcete vidieť. Po ceste naspäť sme išli inou trasou a dolu sme šli po mega strmých schodoch a to som si ani nebola istá, či to vôbec zleziem. Dolu sme zbehli do áut pre plavky a v tom teple sme si dopriali to osvieženie v jazere. S kamarátkou sme chceli ísť loďkou na ten ostrov, ale chalani nesúhlasili, že vraj oni to preplávajú. A verte či nie, naozaj to preplávali. A ešte k tomu, celý deň svietilo slnko, bolo teplo, ale práve tých 45 min. čo sme sa kúpali, tak sa zamračilo a začalo pršať. Fakt len na chvíľu. Taktiež sme navštívili Bledský hrad, z ktorého bol výhľad na jazero zase z druhej strany, ale čakali sme, že tam bude aspoň nejaký sprievodca, ktorý nám niečo o hrade porozpráva. Bol to však úplne voľný program a nikoho tam netrápilo, či vás zaujíma niečo z histórie hradu alebo nie. Po hrade sme už znovu museli vyraziť na cestu do Koperu, aby sme sa stihli ubytovať. Zastavili sme sa ešte na večeru a potom už na ubytko. Tentokrát sme bývali v hosteli, ktorý vyzeral úplne krásne ako hotel a dlho do noci sme hrali spoločenské hry a karty.

Koper bol naším cieľom hlavne kvôli moru, keďže sme nechceli celý čas len behať, ale trošku si aj oddýchnuť. Celé doobedie až do nejakej pol 2 sme strávili pri mori. Koper bol fakt pekný, len škoda, že mal kamenistú pláž a na niektorých miestach to tam vyzeralo nie ako pri mori, ale na kúpalisku. My sme si ale vybrali také menej zaľudnené miesto. More bolo na kraji plné rias, ale ďalej bolo pekné a čisté. Po tomto oddychu sme sa vybrali do Jaskyne Postojna, čo bola obrovská jaskyňa, ktorú by sme peši asi nikdy nepobehali Odviezli nás takým vláčikom hlbšie do nej a tam sme nejakú trištvrte hodinu behali všetky tie stanoviská. Sprievodkyňu sme vôbec nepočuli, keďže tam neustále nejaké malé deti hučali a kričali, takže vám nič poriadne neviem povedať o jej histórii. Ale bývajú tam svadby, je tam miestnosť, ktorá robí brutálnu ozvenu, sú tam živočíchy, ktoré žijú špeciálne len v tej oblasti a vo vnútri je obchod so suvenírmi. Naspäť nám znovu vyviezli vláčikom a bola to neskutočná úľava vyjsť zo zimy do horúčavy, keďže sme s kamarátkou išli v kraťasoch, lebo veď načo sa prezliekať. Ešte sme si išli pozrieť vivárium, kde sme mohli vidieť malé živočíchy, ktoré žijú v jaskyni alebo v blízkom okolí a sú špecifické len pre určité oblasti. To nás s kamarátkou moc nebavilo a boli sme hladné, tak sme radšej išli na obrovskú palacinku s bielou čokoládou, ktorú robili v tom areáli. Chutila úžasne a určite ju skúste, ak tam raz pôjdete. Odtiaľ sme sa už vybrali po diaľnici do Ľubľany. Cestou sme zišli z diaľnice a v nejakej dedinke sme našli niečo ako naše koliby a tam sme sa dosýta najedli. V Ľubľane sme sa ubytovali a znovu trávili večer hrami.

Posledný deň v Ľubľane sme nemali žiadny konkrétny plán, povedali sme si, že pobeháme mesto a uvidíme. Vybrali sme si prechádzku po parku a cezeň sme sa presunuli do centra mesta, kde sme konečne nakúpili aj nejaké suveníry. Napokon sme sa vybrali na hrad, ktorý bol omnoho zábavnejší a zaujímavejší ako ten Bledský. Rozhodli sme sa vyskúšať adventure game a museli sme hľadať všelijaké vodítka, mali sme hodinu na to, aby sme zabránili drakovi zničiť hrad a udržať ho v spánku. Bolo to zábavné, ale dosť jednoduché, teda až na úlohu s kaplnkou, kde sme to vodítko vôbec nemohli nájsť. Každopádne, predbehli sme našu druhú skupinu, takže to sa dá považovať za úspech, a stihli sme to v časovom limite. Po tejto zábavke sme sa rozhodli vrátiť na vyhliadkovú vežu a porobiť nejaké fotky. Hrad nám zabral dosť času z dňa, takže dolu sme ešte dokúpili posledné suveníry, dali si obed, nakúpili nejaké zásoby na cestu a vybrali sa k autám, ale inou cestou, ako sme prišli, aby sme videli čo najviac. Ľubľana je naozaj krásne mesto a je škoda, že sme toho nestihli pobehať viac. Ponúka dosť atrakcií - môžete sa previesť na loďke, ísť na hrad, vidieť mosty, ktorých má mnoho, pozrieť budovu parlamentu (pre nás to bol veľmi vtipný pohľad, keďže sochy sú vždy spúšťačmi obrovskej kreativity) alebo sa len prejsť na tej promenáde popri rieke, popozerať obchody, zbehnúť na kávu. Rada by som sa do Slovinska ešte vrátila, pretože prekvapivo ponúka naozaj veľa možností. Po ceste nás na diaľnici zastihla obrovská búrka, takže istú dobu bola viditeľnosť veľmi biedna, ale okolo 11 večer sme v zdraví prišli domov.

Poviem vám pravdu, že som sa troch obávala toho, čo budeme v tom Slovinsku robiť, keďže som o ňom nikdy nepočula tak veľmi, ako o iných krajinách. To bola asi dosť veľká chyba, pretože táto krajina je nielenže neuveriteľne prekrásna a magická a ponúka nespočetne veľa prírodných úkazov, ale ponúka aj turistické možnosti na tak veľa miest, že by ste to nepobehali ani za celý život. Navyše je Slovinsko dosť priateľské čo sa týka rozpočtu, ľudia vám rozumejú aj slovenským jazykom (odskúšali sme), nemáte starosti s premenou peňazí a nie je to ďaleko, takže ak sa bojíte lietať, auto nie je vôbec problém. Ja som rada, že som mala možnosť vidieť aj túto krajinu, aj keď som nikdy nečakala, že ma tak veľmi očarí a som rada, že som to znovu mohla stráviť s partiou, s ktorou som toho už toľko pochodila a zažila. Ak si chcete ísť ľahnúť k moru, tak Slovinsko asi moc neodporúčam, na to sú aj lepšie destinácie, ale ak chcete niečo vidieť, niečo pobehať a objaviť a neminúť obrovské množstvo peňazí, tak určite choďte do Slovinska. My sme na to mali, žiaľ, len štyri dni, ale s tým, čo krajina ponúka, si viete vytvoriť program aj na dva týždne, pretože tam je stále čo pozerať. Stačí trochu googliť a pátrať. Ubytovanie nás tiež nevyšlo veľa a všetky boli fakt na úrovni - to prvé síce na menšej, ako tie ďalšie dve - ale nemám čo vytknúť, pretože aj tí ľudia neskutočne milí, pomohli, poradili, odporučili. Uvidíme, pre akú destináciu sa rozhodneme o rok, ale určite vám o nej napíšem.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára