utorok 28. novembra 2017

Niečo končí, niečo začína

Nebojte sa, nekončím s blogom, aj keď to tu tak posledné týždne vyzerá. Ale nie, rozhodne nekončím. Pýtate sa, kde je teda problém? Asi všade. V poslednej dobe ma veľmi obmedzuje čas a škola. O tretej totižto prídem každý deň zo školy, niekedy neskôr, čo-to sa musím naučiť a verte mi, je toho brutálne veľa hlavne čo sa týka maturitných predmetov a večer už som taká unavená, že rozhodne nezvládam čítať. Ale to by sa nejako dalo vyriešiť. Druhá vec je, že som stratila chuť. Posledné mesiace mám vo svojom živote akúsi krízu. Týka sa to aj súkromných vecí, ale aj čítania a samotného blogu. Nemám chuť písať. Nemám chuť čítať. Tower of Dawn čítam už asi tretí týždeň a som niekde na stej strane (shame on me) a netuším, čo sa deje a prečo mám takýto problém. Prestali ma baviť veci, ktoré ma kedysi napĺňali, som neskutočne demotivovaná čokoľvek spraviť a najčastejšie prídem zo školy, ľahnem si do postele a veľkú časť dňa prespím. Úprimne? Skrsol mi v hlave nápad, že by som s tým sekla. S blogom a recenziami. Ale to nedokážem a nechcem. Tam totiž rozhodne nie je jadro môjho problému. To má pôvod niekde inde, niekde v mojom osobnom živote. Snažím sa na to prísť. Snažím sa to vyriešiť, ale stále sa na mňa sypú veci ako kôpka šutrov. Takže neviem, kedy sa sem vrátim v plnej sile a s novou motiváciou, ale vrátim. Čaká ma tu mnoho článkov a recenzií, pár nápadov a pár nedotiahnutých vecí. Príde na to, ale musím si nájsť nejaký systém a skombinovať školu s knihami. A načerpať nové sily.

Teraz k trochu veselším veciam. 17. novembra sa pre mňa viacmenej uzavrela kapitola strednej školy. Mali sme stužkovú slávnosť, ktorá dopadla prekvapivo a nečakane veľmi dobre. U nás v triede to totiž počas tých rokov bolo neskutočne zložité a mnohokrát to vrelo len vďaka žabo-myším vojnám, ktoré sa viedli pravidelne. Nemáme dobré vzťahy, nie sme dobrý kolektív. Lenže stužková byť musela, keď už boli dohodnuté veci, tak sme sa nejak museli dopracovať k tomu, aby sme nacvičili nejaký program, oficiálnu a všetko dohodli. Po neskutočných hádkach, ktoré som väčšinou viedla ja sama, sme niečo na poslednú chvíľu, keď nám horelo za zadkom, zbúchali. Netešila som sa. Nechcela som tam ísť, pretože som predpokladala (ako väčšina mojich spolužiakov), že to dopadne otrasne a akurát si tam spravíme úžasnú hanbu. Ešte viac nám to znechutili naši profesori, z ktorých trištvrtina odmietla naše pozvanie a my sme mali potvrdenú účasť od 2-3 profesorov, čo nebolo moc nádejné. Takže hej, keby to nie sú 3 dni pred stužkovou, tak sa z toho vyvlečiem, vezmem si naspäť peniaze a dovi. Na moje prekvapenie (a všetkých ostatných, dokonca aj profesorov) sme to zvládli veľmi dobre a nebola to žiadna katastrofa. Práve naopak, bol to jeden z najlepších večerov môjho života strávený v spoločnosti drahých kamarátov, s ktorými to ťaháme už veľmi dlho. A hlavne som vďačná môjmu najlepšiemu kamarátovi, že aj napriek všetkému tam išiel ako môj partner a naozaj sa zabavil. Moje nervy sa však stále nespamätali z toho, ako ma vytáčali podaktorí spolužiaci týždne pred stužkovou. Som rada, že sme aspoň raz ako trieda dokázali prekvapiť a zvládli sme tento večer potiahnuť všetci spolu.

Teraz už máme aj po dozvukoch, kde sa všetko vrátilo do starých koľají a nedopadli úplne podľa mojich predstáv. Zabaviť sme sa zabavili aj tam, ale už tam bolo vidno tie pokazené vzťahy, ktoré nikdy nič nezlepí, aj keď som dúfala, že stužková to nejako zlepila. Niekedy som až príliš veľký optimista. Každopádne, znamená to o starosť menej a o kúsok času viac, takže možno môj návrat nebude trvať až tak dlho. Teraz musím len v pohode zmaturovať, dostať sa na vysokú a môžem zase začať odznova niekde inde. Bude mi chýbať stredná? Možno. Nejakej mojej časti určite bude. Aj spolužiaci, ktorých moc nemusím. 5 rokov je predsa len dlhá doba a nejako sme si na seba zvykli. Ale teším sa, že idem preč. Bude to ďalšia skúsenosť, ďalšie dobrodružstvo a neviem sa dočkať, kedy budeme so ženami v Nitre a budeme spoznávať jej zákutia. Teraz mi už len držte palce aby som dobre zmaturovala a aby som sa čo najskôr vrátila. Chcela by som už tento víkend dopísať recenzie, nafotiť tú knihovníčku, čo sľubujem už 3 mesiace a pohnúť sa v Tower of Dawn. Lebo Chaol je láska môjho života a dúfam, že to s ním v tej knihe dopadne podľa mojich predstáv.

2 komentáre:

  1. Tiež som takéto čosi zažívala na konci leta a prvý mesiac školy. Ale ono to pominulo, len čo som si uvedomila pár vecí a začala sa na svet pozerať trochu inak. :) Povinnosti, ktoré nenávidím, si síce ako tak plním, no tiež nechávam priebeh malým radostiam, ktoré ma "udržiavajú pri živote". A najmä ma teraz motivuje to, že za chvíľu budú Vianoce = prázdniny = žiadna škola. :D Všetko raz pominie a určite aj toto obdobie, ktoré popisuješ. Čas všetko vylieči. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja dúfam, že to tiež čoskoro pominie :) Áno, Vianoce sú skvelou motiváciou aj pre mňa a ten sneh čo padá už druhý či tretí deň mi prináša neskutočnú radosť, aj keď sa to topí. :) ale ďakujem za pekný komentár :)

      Odstrániť