pondelok 11. mája 2015

Trpím, ale som rada, že trpím

Tento obrázok práve vystihuje moje momentálne pocity. Po ďalšom re-readingu Mariotových dedičov ma napadol tento článok. Teda, vlastne ešte sama neviem, čo v ňom bude. Nechám sa prekvapiť spolu s vami. Viete, zmierila som sa s tým (veľmi ťažko, ale zmierila, teda aspoň trochu) keď Rowlingová vyvraždila polovicu postáv, ktoré som milovala a ja som na konci sedmičky revala ako malé decko. S tým som už teraz zmierená. Dokázala som sa zmieriť aj s tým, čo Mead porobila svojim postavám v Upírskej akadémii alebo Zusak v Zlodejke kníh. Povedala som si: "Fajn, veď to dokážem prežiť." Lenže to, čo Marja Holecyová spravila na konci Mariotových dedičov, tak s tým sa, milí moji, nezmierim nikdy a to nikdy myslím, že naozaj nikdy! nikdy! nikdy!. Trikrát som čítala tú sériu a trikrát som revala ako malé decko. A viete ako sa pri tom cítim? Trpím, ale som rada, že tak trpím. Nie, šialená zatiaľ nie som, ale ten koniec je tak hrozný a pritom tak úžasný, že ho budete milovať.
Na začiatku som ani nevedela, že nejaká taká séria vôbec existuje. Narazila som na ňu len náhodou. A keď som sa dozvedela, že je od slovenskej autorky (áno, vtedy voči slovenskej tvorbe mala obrovskú averziu a vyhýbala som sa jej ako čert krížu), tak som pochybovala, že by to mohlo byť niečo dobré a myslela som, že to zavriem po pár stranách. Ale opak bol pravdou. Ja som sa do tej série tak zamilovala, že sa okamžite zaradila medzi moje obľúbené. A teraz ju odporúčam všade, kde sa dá (pozdravujem Maggie). Takže PREČÍTAJTE SI TO!! Je to úžasne zmyselné a premyslené a určite to neoľutujete.

Teraz k tomu hlavnému, o čom som chcela písať v tomto článku. Neviem, či sa v tom autori priam vyžívajú, keď tým postavám tak strpčujú život alebo ich proste len tak zabijú, ale my, čitatelia pri tom neskutočne veľmi trpíme. Je to kruté a bezcitné. Lenže povedzme si pravdu, že keby všetky knihy dopadali dobre, tak by to mohla byť rozprávka typu "žili spolu šťastne až do smrti" že? A čo by sme z toho mali? Nikdy by sme nezažili tie pocity, ktoré zažívame, keď autor tú postavu zabije alebo to proste všetko otočí tak, že to aj tak nedopadne dobre. Ale zase je iné, keď tá smrť má zmysel a keď je vytvorená len tak aby sa nepovedalo. Pri niektorých knihách to fakt chápem, ale pri takej Veronice Roth som to ešte doteraz nepochopila. To bol podľa mňa úplne zbytočný a bezvýznamný ťah.

A čo je na tom všetkom to najhoršie? Niektorí autori sa snažia napísať dojímavý smutný príbeh, ale podajú to tak nezáživne a zle, že vám vlastne tej postavy vôbec nie je ľúto. A prečo vám to nie je ľúto? Pretože to napísali, akoby si písali nákupný zoznam do obchodu a nevložili do toho tú silu a emócie, ktoré by donútili čitateľa prejaviť kúsok citu. Pretože tá smrť tam je len preto, aby som bol slávnejší tým, že som napísal smutný koniec príbehu. Ale niekedy to proste nedáva zmysel. Čo vám poviem. Ja osobne mám radšej tie smutné konce, ktoré ma fakt dojmú, ako tie, kde to dopadne prehnane dobre. Lenže, keď všetci začnú písať smutné konce, lebo "teraz je to v móde", tak to bude úplne všetko zbytočné. Sú len niektoré knihy a niektorí autori, ktorým sa tie smutné konce naozaj hodia a ktorí to vedia podať tak, ako naozaj chcú.
Takže na jednu stranu som vlastne zásadne proti tým krutým vraždám, ale na druhú stranu by ten príbeh nebol výnimočným príbehom. V každom prípade, smutné konce majú svoje čaro. Nie vždy môže všetko dopadnúť dobre.
Neviem, či toto dáva nejaký zmysel, ale zase som mala menšou potrebu sa vypísať. Takže, snáď ma pochopíte.

2 komentáre:

  1. Osobne tiež mám rada smutné konce, ale pri niektorých knihách jednoducho potrebujem to známe "žili šťastne až do smrti". Horšie to je so mnou, keď to nedopadne tak ako si to ja predstavujem, čo je skoro vždy tak, pretože autori sa rozhodnú dokaličiť alebo v tom horšom prípade zabiť moje obľúbené postavy, nedajbože hlavné postavy, začo by som dokázala vraždiť.
    A čo sa týka tých autorov, ktorí píšu svoje knihy bez "emócií", čiže ma nedokážu rozplakať, tak podľa mňa len to nedokážu správne predať alebo to predať s tým spôsobom, ktorý u mňa zatlačí na môj plač faktor, a ktorý ma núti roniť krokodílie slzy.
    Mimochodom pekný článok :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. U mňa je to paradox :D pri tých knihách, kde chcem happy end, to skončí zle a pri tých, kde ho nechcem, tak to skončí práve happy endom :D Presne tak. A podľa mňa je to dosť nanič, keď to chcú napísať tak, aby sa čitateľ rozplakal a pritom to proste nedokážu :) Ďakujem :)

      Odstrániť